Potkany
19. 5. 2011
Krysa (Rattus rattus).
Dodnes si veľa ľudí myslí, že potkan a krysa je jedno a to isté zlo. V skutočnosti sú to dva odlišné biologické druhy. Krysa (Rattus rattus) sa od potkana (Rattus norvegicus) líši subtílnejším telom a nápadne dlhým chvostom, ktorý u dospelých jedincov presahuje dĺžku tela. Tiež uši má väčšie, takže ak by si ich prehla smerom k nosu, ich okraje by siahali až k očiam. Kto chce, nech vyskúša. Len pochybujem, že na Slovensku nejakú zoženiete. Aj takzvané biele laboratórne krysy sú v skutočnosti potkany-albíni. Kedysi, hoci len na krátky čas, sme sa výskytom krýs mohli chváliť aj my. Objavili sa v priestoroch bratislavského prístavu. Ale tak ako prišli, tak i odišli a odvtedy o nich nieto ani chýru, ani slychu.
Rozdiel je v pôvode
Krysa obývala územie Európy v časoch, keď sa potkany ešte bezstarostne váľali v ázijských barinách. Túto teóriu potvrdzujú nálezy zvyškov kostier, ktorých pôvod spadá zhruba do obdobia spred 2000-3000 rokov. Vykopávky z rôznych miest, napr. z Tábora a Prahy, dokazujú hojný výskyt krýs najmä v stredoveku. Často sa traduje, že príčinou ich vymiznutia sú potkany. Nenáročný, mimoriadne zdatný konkurent vraj vytlačil starousadlíkov z ich pôvodných obydlí. Pravdou však bude skôr to, že krysám prestal vyhovovať nový životný štýl ľudí v mestách. Namiesto suchých drevených stavieb sa začali stavať kamenné a neskôr aj betónové a tehlové budovy s vlhkými pivnicami a kanalizáciou. Na nejaký čas teda krysa z územia bývalého Československa úplne vymizla a až v roku 1929 sa opätovne objavila v Prahe. Noví imigranti sa do Polabia dostali, ako inak, loďami. Dnes sa pravidelne objavujú v širšom okolí Labe v severných a stredných Čechách od Českej Kamenice, Teplíc a Mostu, cez Slánsko, až po Mělník. Menšie populácie sú známe tiež z okolia Mladej Boleslavy.
Niečo z jedálnička
Už v úvodných odstavcoch som naznačil, že život potkana a krysy sa dosť líši. Krysa je pôvodne suchomilný a stromový druh, takže v okolí ľudských sídel vyhľadáva vyššie poschodia skladísk, sýpok a iné vyvýšené suché miesta. Potkany sa zase zdržiavajú najmä v spodných až podzemných častiach domu. V žiadnom prípade si nekonkurujú. Potkan, čo sa jedla týka, je veľmi nenáročný tvor. Žerie zrno, zvyšky potravín, krmivá aj odpadky. Keď to naňho príde, zahrdúsi nejaké to hospodárske zvieratko, pričom si trúfne hoci na králika. Najjednoduchšie to však má s hydinou, najmä kurencami, káčatami a inými bezbrannými operencami. Prepadovky v kurínoch väčšinou nerobí sám, ale prichádza celé smrtiace komando. Čím je členov viac, tým sú odvážnejší. Krysa je väčšia dáma, tá si väčšinou krvou paprčky nezafŕka, má skôr sklony k vegetariánstvu. Podľa českého zoológa Jirsíka jej najviac chutia sušené slivky.
Potkan (Rattus norvegicus).
Niečo z trestného registra
Na chvíľu sa však ešte vrátim k potkanej agresivite. Už prírodovedec Marshall vyhlasoval: "Drzosť potkanov je taká veľká, že napáda aj človeka. Svojou žravosťou hanobí mŕtvoly a prepadá aj malé deti v kolískach alebo chorých na lôžkach." Jeho slová potvrdzuje tiež príbeh, ktorý mi moja mama často rozprávala namiesto rozprávky na dobrú noc. Ešte skôr, ako ho tu stručne opíšem, vyhlasujem, že toto stretnutie so starým, ostrieľaným, vypaseným potkaniskom donekonečna opakovala výlučne na moje želanie. V päťdesiatych rokoch musela mama chtiac-nechtiac absolvovať letnú prax v istom jednotnom roľníckom družstve. Pridelili jej prácu kŕmičky mladých býkov. Keď jedného pekného letného rána vošla do stajne, vyplašila statného potkana. Nelenil a v momente zaútočil. Ťažko zrekonštruovať dôvody, ktoré ho k tomuto činu viedli. Možno ho ako poctivého potkana socialistickej republiky vyprovokoval pach agresívneho imperialistického parfumu, možno sa cítil zahnaný do kúta alebo si potreboval jednoducho len tak hryznúť. Isté je, že mama nestratila duchaprítomnosť a milého útočníka skrz-naskrz prešpikovala vidlami.
Niečo z intímneho života
Potkany žijú väčšinou v kolóniách. Základom je pár alebo gravidná samica, zvyšok tvoria navzájom pokrvne spriaznené jedince. Potkanie klany majú zložitý vnútorný spoločenský poriadok a starostlivo strážia svoje územia. Dokonale ich poznajú a okamžite zaregistrujú každú zmenu. Potkany sú nedôverčivé, takže pokusy loviť ich do pasce sú väčšinou neúspešné. Jednotlivé kolónie regulujú svoje nadpočetné stavy a kvalitu potomstva. Tajomstvo spočíva v tom, že silnejšie samice sa nikdy nepária so slabším samcom. Tí sú z kolónií vytláčaní na vysunuté, menej atraktívne pracoviská. Potkany sa množia po celý rok. Od oplodnenia ubehnú tri týždne a už je na svete neraz o pätnásť malých potkaníkov viac. Aj ďalšie dôležité obdobia, ako detstvo či puberta, uplynú rovnako rýchlo. Po štrnásťdennej novorodeneckej slepote mláďatá prvý raz kuknú na svet, o týždeň neskôr podniknú prvú expedíciu mimo rodného hniezda a už na počiatku druhého mesiaca života sú z nich pomerne samostatné tvory. Po štyroch mesiacoch zaujmú určité postavenie v kolónii a pohlavne dospievajú. Aký raketový je štart, taký náhly je i koniec. Len štvrtina týchto zvierat sa dožíva viac ako dvadsiatich mesiacov.
Niečo zo zdravotnej karty
Potkan neškodí len svojím nadmerným apetítom. Oveľa nebezpečnejšia je jeho slabosť pre špinavé miesta. Vyhľadáva všetky kúty, kde sa choroboplodné zárodky predbiehajú v plodení. Najskôr pobehá po všetkých možných podzemných kanáloch, stokách, pivniciach, skladiskách, smetiskách a potom šup, do najbližšieho ľudského príbytku. Po takejto návšteve jeho obyvateľov potrápi napr. trichinelóza, ktorú spôsobuje červ menom svalovec. V niektorých subtropických a tropických krajinách je zasa potkan nepriamym prenášačom morovej nákazy. Na obranu týchto zvierat však musím uviesť, že po menšom umravnení a scivilizovaní sa z nich stávajú veľmi príjemní, dokonca prehnane čistotní spoločníci. Laboratórne potkany sú, rovnako ako ich diví príbuzní, mimoriadne inteligentní spoločníci. Podrobnosti o chove a veciach s ním súvisiacimi som už dávnejšie opísal v tomto článku.
ZDROJ: http://www.inzine.sk/article.asp?art=9749